Navigácia

Obsah

Gajdoš Pavel

Typ: ostatné
(28.03.1914, Veľká Maňa – 24.10.1994, Bratislava) – učiteľ, dôstojník československej armády, generálmajor in memoriam

Narodil sa v roľníckej rodine v skromných majetkových pomeroch. Mal výborný prospech, nadanie a húževnatosť. Ako jedinému zo šiestich súrodencov mu bolo umožnené študovať na reálnom gymnáziu v Zlatých Moravciach. Už počas stredoškolského štúdia si však musel na štúdium tvrdo privyrábať, aby vôbec doštudoval. Zmaturoval v roku 1935.

 Po absolvovaní ďalšieho štúdia na pedagogickej akadémii nastúpil ako učiteľ na štátnu meštiansku školu v Humennom. Už tu prejavil svoje organizačné schopnosti a spoločenskú angažovanosť. Okrem vzorného plnenia si učiteľských povinností verejne pracoval v Červenom kríži, Matici slovenskej, skautskej organizácii, organizoval divadelnú činnosť, spevácke súbory. Nastúpil na vojenskú prezenčnú službu v slovenskej armáde, po jej skončení bol z moci úradnej aktivovaný. Po absolvovaní vojenskej akadémie sa stal dôstojníkom, poručíkom. Po zapojení sa slovenskej armády do bojov bol vyslaný s delostreleckou jednotkou na východný front.

 So svojou skupinou medzi prvými odmietol bojovať na strane fašizmu. V  máji 1942 prešiel na druhú stranu. Prešiel neľahkými podmienkami zajateckých táborov v Orankách, Krasnogorsku a Usmani. Od prvej chvíle sa v snahe o oslobodenie ČSR angažoval pri formovaní československých jednotiek v zahraničí. Stal sa príslušníkom 2. československej paradesantnej brigády, najskôr ako veliteľ delostreleckej batérie, neskôr pôsobil (až do konca druhej svetovej vojny) ako osvetový dôstojník brigády, člen štábu.

 Zúčastnil sa ťažkých krvavých bojov v rámci karpatsko-duklianskej operácie, do ktorej bola 2. československá paradesantná brigáda nasadená, a kde utrpela obrovské straty. Po doplnení stavov, doplnení jednotky technikou, sa spolu s brigádou zapojil do bojov v Slovenskom národnom povstaní. Brigáda zohrala jednu z rozhodujúcich vojenských úloh v Povstaní. Po potlačení Povstania zabezpečovala ústup do hôr a pokračovala v bojoch až do konca vojny.

 Po druhej svetovej vojne sa podieľal na reorganizácii brigády. V roku 1946 bol zvolený za predsedu Združenia zahraničných vojakov v Československej obci legionárskej. Nastúpil na Ministerstvo národnej obrany, pracoval v oblasti vojenskej dopravy, dosiahol hodnosť plukovníka a funkciu náčelníka Správy vojenskej dopravy na generálnom štábe. V období politického prenasledovania začiatkom päťdesiatych rokov, po politických previerkach a hodnoteniach, bol jeho služobný postup pozastavený. Vytýkali mu sobáš v kostole, pokrstenie detí, odmietnutie vystúpiť z cirkvi, tvrdé výhrady voči zavedeniu češtiny ako jediného služobného jazyka v armáde. Nie dobré vzťahy s vtedajšími sovietskymi poradcami, odmietanie slepej poslušnosť ich pokynom znamenali hlboký služobný pád a pripravené uvoľnenie z armády. Pred vyhodením z armády ho zachránil armádny generál Ludvík Svoboda, ktorý zariadil využitie jeho odborných znalostí v doprave. Jeho zásluhou sa uplatnil v Bratislave ako náčelník Krajskej správy vojenskej dopravy. Zapájal sa do práce v Zväze protifašistických bojovníkov. Bojoval trvale a neústupne všetkými v tej dobe dostupnými prostriedkami za rehabilitácie nespravodlivo postihovaných, vyhodených z armády, za neprávom diskriminovaných aj za zavretých členov 2. československej paradesantnej brigády za tzv. „buržoáznych dôstojníkov“. Vystupoval proti falšovaniu dejín, proti znevažovaniu Vladimíra Clementisa, Ladislava Novomestského, Ludvíka Svobodu a ďalších.  

 V období uvoľnenia režimu, tzv. „Pražskej jari“, je opäť na Ministerstve národnej obrany, kde má na starosti okrem iného práve rehabilitácie nezákonne odsúdených a likvidovaných účastníkov odboja. Podarilo sa mu napraviť hodne krívd. Príchod spojeneckých vojsk v roku 1968 však znamenal koniec jeho záslužnej práce. Okupáciu krajiny sovietskymi vojskami trvale a nekompromisne odsudzoval. V roku 1969 napríklad vystúpil pred tisíckami občanov v amfiteátri v Kežmarku (pri príležitosti 25. výročia SNP a stretnutia členov paradesantnej brigády) s prejavom nesúhlasu s násilným obsadením Československa.

 V septembri 1969 opustil armádu. Na žiadosť slovenského ministra dopravy ešte krátko pracoval na tomto ministerstve vo funkcii riaditeľa odboru obrany ako civilný zamestnanec. Z tejto funkcie sa definitívne odobral na zaslúžený dôchodok.

 Je držiteľom deviatich štátnych radov, medzi nimi napr. Radu zlatého leva - zlatej medaily, Radu SNP I. triedy, Radu vojnového kríža, Radu Virtuti militari a ďalších desiatok vojnových a zásluhových medailí a vyznamenaní.

 Celý aktívny život bol v spojení s Maňou, svojou rodinou, rodákmi, krajanmi. Pomáhal, kde sa len dalo, a to nielen v okruhu najbližšej rodiny. Rodný kraj si užil do sýtosti až na dôchodku. Mnoho času strávil pri svojej sestre na Dlhej ulici. Pestovanie viniča, marhúľ, papriky sa mu stalo doživotným koníčkom. Zomrel v Bratislave, kde je aj pochovaný.

 Až po vzniku Slovenskej republiky boli ocenené jeho celoživotné bojové, vojenské a odborné zásluhy, jeho celoživotná angažovanosť v mene spravodlivosti a pravdy. Rozkazom prezidenta Slovenskej republiky, pána Michala Kováča, bol dňa 1. mája 1995 povýšený do hodnosti generálmajora in memoriam.

Spracoval: Martin Gajdoš, syn


Vytvorené: 29. 11. 2016
Posledná aktualizácia: 21. 1. 2017 03:46
Autor: Lucie Ducháčková