Navigácia

Obsah

Hrušovský Dominik - čestný občan obce Maňa

Typ: ostatné
(01. 06. 1926, Veľká Maňa - 27. 07. 2016, Nitra) arcibiskup, apoštolský nuncius, teológ, redaktor

Jeho rodičia boli chudobní. Chodievali do Rakúska na sezónne práce ako poľnohospodárski robotníci. Malého Dominika brávali so sebou. Jeho otec Tomáš, hoci tvrdo pracoval, mal zmysel aj pre duchovné hodnoty a pri svojich malých ekonomických možnostiach nebál sa dať svojho syna Dominika na štúdiá.       Náš rodák začal navštevovať gymnázium v Zlatých Moravciach. Po Viedenskej arbitráži v r. 1938, keď jeho rodná dedina pripadla Maďarsku, musel prestúpiť na gymnázium do Šurian, kde sa osvedčil ako vynikajúci študent. Zmaturoval v Šuranoch 3. augusta s vyznamenaním. Hneď po maturite sa prihlásil do kňazského seminára v Bratislave. Ako mimoriadne nadaného študenta ho po roku štúdia Otec biskup Jantausch  poslal na štúdiá do Ríma. Po prinavrátení obsadeného územia Slovensku žil vo vlasti iba rok a už odchádza na filozofické a teologické štúdiá do Talianska, iste v nádeji, že sa po ich skončení vráti domov na Slovensko. Za kňaza bol vysvätený vo svätom roku 23.decembra 1950 v Lateránskej bazilike. Primície slávil na Vianoce v cyrilometodskej kaplnke Baziliky sv. Klementa sám. Rodičia nemohli prísť osláviť so synom takú veľkú životnú udalosť.      V júni roku 1951 dokončil svoje teologické štúdiá na lateránskej univerzite a nastúpil cestu apoštolátu. Ako kňaz apoštolskej administratúry trnavskej mal pracovať v nej, ale dopriate mu to nebolo. Predstavení ho posielajú na prvé kaplánske miesto do severného talianska, do farnosti Pieve d’Alpago v diecéze Belluno. Po dvoch rokoch kaplánovania, keď preložili jeho farára na iné miesto, sa mladý kaplán stáva administrátorom tejto farnosti.  Na Vianoce roku 1953 odchádza za farára do krásnych Dolomitov na faru Goima di Zoldo medzi ten dobrý ľud, ktorý sa tak veľmi podobá tomu nášmu veriacemu ľudu pod Tatrami. Dominik prišiel skutočne ako emigrant, veľmi ľahko preniesol svoje veci. Dobrý ľud mu daroval všetko potrebné, aby si mohol zariadiť prázdnu farskú budovu. V tejto horskej fare pobudol necelé dva roky. No aj tie stačili na to, aby si našiel cestu k srdciam ľudí. Obľúbil si ho aj Otec biskup G. Muccin aj generálny vikár Luciani. Obaja s ním mali plán: chceli ho do seminára v Belluno za profesora teológie. Tento plán sa však neuskutočnil, pretože práve v tých dňoch Posvätná kongregácia pre semináre a univerzity vymenovala Dominika Hrušovského za profesora filozofie v krajovom pápežskom seminári v la Quercia pri Viterbe. V auguste roku 1955 necháva Goimu. Priamy kňazský apoštolát na fare zamieňa za katedru. Po štyroch rokoch vyučovania filozofie sa stáva riadnym profesorom dogmatiky v tom istom seminári. Ale roky jeho profesorského života sa neobmedzili len na vyučovanie. Kňazi z okolia sa čoskoro dozvedeli o kazateľskej účinnosti Dominika a žiadali ho o výpomoc. On vždy ochotne poskytol veriacim kňazskú službu ako kazateľ a spovedník. Môžeme povedať , že Otec arcibiskup pozná takmer všetky fary na okolí svojho profesorského pôsobenia a variaci poznajú jeho. Ani za katedrou a v čisto talianskom prostredí nezabudol na ľud, z ktorého vzišiel. Keď mu Mons. Gašparík ako vedúci slovenskej katolíckej misie vo Francúzsku rozprával o potrebách slovenských emigrantov, je hneď pripravený spolupracovať s misiou. R. 1962 odchádza z La Quercia, aby svoj emigrantský život zasvätil duchovným záujmom slovenských emigrantov. V Paríži ho na Veľkú noc r. 1964 navštívili jeho rodičia. Po prvý raz ho videli ako kňaza. Iste dobre chápali a naplno ocenili jeho obetavú kňazskú prácu. Počas svojho pobytu v Paríži sa týždeň čo týždeň prihováral svojim rodákom na Slovensku na vlnách francúzskeho rozhlasu. Srdečný prístup k ľuďom mu otvoril srdcia slovenských krajanov a utvoril priaznivé vzťahy s francúzskymi hostiteľmi. Roku 1966 odchádza z Paríža, aby sa v Ríme venoval všetkým Slovákom v zahraničí. Mohol tak robiť písaným slovom cez Hlasy z Ríma, ktoré redigoval až do roku 1973. V rokoch rímskeho pobytu sa zapojil aj do talianskej pastorácie v diecéze Porto a Sv. Rufina. Bratom vo vzdialenej vlasti pripravoval týždenne nedeľnú myšlienku vysielanú Vatikánskym rozhlasom. V rímskom Ústave sv. Cyrila a Metoda pracoval na príprave slovenských náboženských publikácií, ktoré veľmi pomáhali udržať náboženské a národné povedomie Slovákov v zahraničí, ale nielen tam. Po založení Svetového kongresu Slovákov sa náš rodák stáva členom odboru pre styk so Slovákmi mimo hraníc Slovenska a od roku 1973 je predsedom náboženského odboru Svetového kongresu Slovákov. V tomto zaangažovaní navštívil Kanadu a USA, pričom zavítal aj do rôznych náboženských a kultúrnych stredísk, ktoré si Slováci vybudovali na americkom kontinente. Na Vianoce 1970 sa slovenská pospolitosť dozvedela o menovaní Dominika Hrušovského za monsignora  (monsiňora) - čestného kaplána Sv. Otca. Tento titul v živote nášho rodáka nie je len prázdnym slovom.  Ďalším dôležitým medzníkom v živote Mons. Hrušovského bol 15. február 1973, kedy bol zvolený za nového riaditeľa Ústavu sv. Cyrila a Metoda. Po náhlej smrti Mons. Nahálku preberá aj úlohu delegáta pre duchovnú správu Slovákov zahraničí. Týmto poslaním bol poverený Svätou stolicou. Ako riaditeľ ústavu, ako predseda náboženského odboru Svetového kongresu Slovákov a ako delegát pre duchovnú správu Slovákov v zahraničí Otec arcibiskup zaujíma miesto, ktoré mu otvára tie najširšie možnosti práce v prospech Slovákov na poli náboženskom a kultúrno- národnom. Biskupskú vysviacku z rúk Jána Pavla II. vo svätopeterskej bazilike prijal 6. januára 1983 opäť bez prítomnosti svojich najbližších. Za biskupské heslo si zvolil „ DISPERSOS CONGREGARE“- zhromažďovať roztratených, čím chcel udržiavať národné povedomie Slovákov žijúcich v zahraničí. V rodnej vlasti pôsobil v rokoch 1992 - 1996 ako pomocný biskup Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy. Od apríla 1996 do roku 2001 pôsobil z poverenia Svätého Otca ako apoštolský nuncius Svätej stolice v meste Minsk v Bielorusku.        Náš rodák prežil väčšinu svojho života mimo Slovenska. Na zaslúženom odpočinku žil vo svojom rodisku iba krátko - od júla 2007; od roku 2009 žil v nitrianskom podhradí na Samovej ulici, kde 27. júla 2016 zomrel. Pochovaný je v rodisku.


Vytvorené: 29. 11. 2016
Posledná aktualizácia: 21. 1. 2017 03:46
Autor: Lucie Ducháčková