Známe osobnosti - Juriga Ferdinand

Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Ostrihome, neskôr tu začal študovať teológiu, v štúdiách pokračoval ako chovanec Pázmánea na univerzite vo Viedni. V roku 1898 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako rímsko-katolícky kaplán vo Veľkej Mani, v Palárikove a v Leviciach.
Od roku 1905 pôsobil ako farár vo Vajnoroch, od roku 1923 v Dolnej Strede, 1924 asesor v Trnave, od roku 1930 žil na odpočinku v Bratislave - Karlovej Vsi.
Významný i obľúbený slovenský politik  na  začiatku 20. storočia. Zúčastnil sa na budovaní základov a ideovom i politickom formovaní Slovenskej ľudovej strany. Do politiky vstúpil ako člen katolíckeho krídla jednotnej Slovenskej národnej strany, s ktorej programom bol v roku 1906 zvolený za poslanca uhorského snemu. Kritizoval skorumpovanú štátnu i verejnú správu a odsudzoval maďarizáciu v Uhorsku, v ľudovýchovnej oblasti sa zameral na hospodárske otázky na slovenskom vidieku. Uhorské orgány ho za politickú činnosť perzekvovali a odsúdili na 2 roky väzenia (trest si odpykal v rokoch 1907 - 1909). Aj v snemových voľbách v roku 1910 získal kreslo v uhorskom parlamente za Slovenskú národnú stranu. V tom čase sa pridal k úsiliu Andreja Hlinku o konštituovanie katolíckeho politického subjektu na Slovensku, ktoré vyvrcholilo v roku 1913 založením Slovenskej ľudovej strany. Po vypuknutí prvej svetovej vojny os roku 1914 bol jediným slovenským poslancom uhorského snemu. 19. 10. 1918 v ňom vindikoval pre slovenský národ právo na sebaurčenie. Na politickej porade v Martine 30. 10. 1918 bok zvolený za člena SNR i jej výkonného výboru, bol spolutvorca a signatár Deklarácie slovenského národa. Po vzniku ČSR sa v decembri 1918 zaslúžil o znovu oživenie Slovenskej ľudovej strany (od roku 1925 Hlinková slovenská ľudová strana), presadzoval autonómiu Slovenska v čs. parlamente
( r. 1918 - 1920 člen Revolučného Národného zhromaždenia, 1920 - 1929 poslanec Národného zhromaždenia), v straníckej práci i publicistike. Postupne však narastali rozpory medzi ním a Hlinkom, postavil sa najmä proti rastu vplyvu V. Tuku  v ľudovej strane. Keď táto v roku 1929 pi zatknutí Tuku vystúpila na jeho obranu, odišiel z nej. V parlamentných voľbách v roku 1929 kandidoval do čs. Národného zhromaždenia za vlastnú kresťanskú stranu, ale mandát nezískal a vzdal sa politického účinkovania. Angažoval sa v Slovenskej lige, od roku 1920 bol jej podpredseda.
10. 10. 1996 na podnet Miestneho odboru Matice slovenskej v Mani boli jeho telesné pozostatky z Karlovej Vsi prevezené a uložené na Národnom cintoríne v Martine.

Dielo:Blahozvestovanie, Skalica, 1905
        Lúčenie, Martin 1907
        Písma, ktoré počas krvavej potopy sveta napísal...1.-2., Bratislava, (1919)
        Kriminálne písma, Bratislava, 1922
        Slovenská bojovná,??, 1927
        Sedmibolestná, Trnava, 1928
        Blahozvesť vzkriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny,  Trnava, 1934
        Jubilárna blahozvesť, Trnava, 1938  

Literatúra: Slovenský biografický slovník, 2. zv. E - J, Martin, MS 1987, str. 578 - 579
              Maťovčik, A.:  Reprezentačný biografický lexikón Slovenska, Martin MS 1999, str. 151 - 152