Známe osobnosti - Juriga Ferdinand

Najsvojráznejšia osobnosť moderných slovenských dejín, človek, ktorý bol sám sebou, kráčal navzdory všetkým ťažkostiam, nebál sa búrok, sklamaní a protivníkov.

Ferdiš Juriga bol veľký bojovník. Bol sebavedomý, uvedomelý no prudký, tvrdohlavý s veľkým slovenským srdcom. Bol predstaviteľ výbojného katolicizmu v tom slova zmysle, že aj katolícka väčšina slovenského ľudu má práva a má za svoje práva bojovať.

Ferdinand Juriga sa narodil 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej. Rodičia mu vybrali zriedkavé meno Ferdinand, ktorému sa po gbelsky hovorilo Ferdiš. 

Pochádzal z roľníckej rodiny. Bola to prísna katolícka rodina, ktorá mala už v sebe to povestné slovenské národné povedomie, pretože jeho strýko Ján Juriga bol ostrihomský kanonik, a ten vplýval na rodinu a samotnú výchovu Ferdiša Jurigu.

Už ako malé dieťa sa dostal do škôl mimo svojho rodiska. Počas siedmych rokov štúdií v Ostrihome ani raz nebol doma. Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto Ferdiša Jurigu poslali študovať teológiu do viedenského Pazmánea, kde študovali najlepší žiaci zo všetkých seminárov v Uhorsku.  V roku 1897 ukončil vzdelanie a bol vysvätený za kňaza. Stalo sa mu to čo aj Hlinkovi, tesne pred vysviackou mu zomrela mama, čo ho veľmi bolestne zasiahlo. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1897 v Ostrihome

Máloktorý z kňazov mal v tom čase ambíciu, urobiť si doktorát. Zaujímavá je téma jeho doktoranskej práce, ktorú ukončil v roku 1898: „O oprávnenosti a neoprávnenosti lásky k národu“, kde riešil postoj k národu a národnosti, čo je to národ, a prečo by sme my mali byť hrdý národ. Vyžadoval od Slovákov, väčšiu aktivitu, aj väčší zmysel pre národné veci, prekročenie priestoru rodinného života a vlastne ísť k vyššej méte, k slovenskej pospolitosti.

Bolo to aj prirodzené, v tej dobe ťažisko slovenského národa bolo v roľníctve, vrstva inteligencie bola pomerne malá a veľmi často podliehala maďarizácií a nepracovala na národných veciach.

Svoje prvé kaplánske miesto dostal v roku 1897 vo Veľkej Mani. V pastorácii presadzoval bezprostredný kontakt s ľudom a záujem o ich problémy. Poukazoval na etický a sociálny rozmer národnostnej otázky, nerobil nijaké stavovské rozdiely. 

V jednotlivých farnostiach pôsobil veľmi krátko, väčšinou to bol len rok. Z Veľkej Máni ho preložili do Budaeörsi pri Budapešti, kde bola čisto nemecká farnosť. Následne pôsobil v Leviciach, v Palárikove, až v roku 1902 bol preložený do Blumentálskeho kostola v Bratislave, kde zotrval dlhší čas. Vo februári roku 1905 bol preložený do Vajnor, kde sa 11. apríla stáva farárom. K tejto farnosti si Juriga vybudoval blízky vzťah. Zaslúžil sa o usporiadanie pomerov v obci a o jej všestranné povznesenie. Podarilo sa mu vybudovať novú cirkevnú školu, založil spolok striedmosti a stal sa veľkým propagátorom vajnorského folklóru. Občas kázal v ľudovom kroji.

V roku 1923 sa stal farárom v Dolnej Strede nad Váhom. V roku 1924 ho vymenovali za asesora v Trnave. Od roku 1930 býval v Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky kňaz. Tu si vybudoval svoj Jurigrad, legendárne miesto, kde ho často navštevovali študenti, hlavne v období Slovenskej republiky, pretože si dobre pamätal Rakúsko - Uhorské obdobie.

Novinár a politik v Uhorsku.

Juriga bol aktívny aj v tom, že písal články. Jeho celoživotné dielo obsahuje niekoľko 1000 úvodníkov, komentárov, novinových článkov. Články sú písané osobitým štýlom využívajúcim ľudový jazyk. Vyznačujú sa jasným poukázaním na problém, jeho príčiny a spôsoby riešenia. Nechýbal v nich vtip a poučenie. Často si tvoril vlastné výrazy, piesne, veršovačky a politické heslá, ktoré si ľud osvojil. Napr.  Za tú našu Slovenčinu.

Slováci v slovenskom krídle pri Uhorskej ľudovej strane sa dostali do sporu s vedením strany kvôli slovenskej otázke. Preto sa rozhodli, že si vytvoria samostatnú Slovenskú ľudovú stranu. Stalo sa to v decembri roku 1905 a Juriga bol tiež pri tom. Strana sa naviazala na jedinú vtedy existujúcu slovenskú stranu v Uhorsku, Slovenskú národnú stranu.  De facto v období rokov 1906-1913 fungovala ako katolícke krídlo Slovenskej národnej strany. 

V roku 1906 boli predčasné voľby a Ferdiša Jurigu požiadali slovenskí stupavskí aktivisti, aby kandidoval vo voľbách za Slovákov za ich volebný okres. Juriga po istom váhaní kandidatúru prijal a s pomerne malými prostriedkami vstúpil do predvolebného zápasu a stal sa slovenským poslancom v Uhorskom sneme, spolu s  ďalšími šiestimi Slovákmi. To bol vlastne začiatok jeho politickej kariéry. Juriga v sneme patril medzi aktívnych členov. Sú zaznamenané desiatky jeho vystúpení, prejavov, kritických poznámok. Ostro kritizoval predovšetkým národnostnú politiku uhorskej vlády, ktorá nechcela zmierniť, ukončiť prebiehajúcu maďarizáciu a stavala sa proti požiadavkám nemaďarských národností.

Juriga písal články a článkami Faraoniti a Herodiáni a Ohrňme rukávy urazil uhorskú vrchnosť. Za články sa vtedy posielalo aj na niekoľko rokov do väzenia. Juriga si trest odpykal v rokoch 1907 – 1909 vo väzení vo Vacove.  Ešte pred nástupom do výkonu trestu sa Juriga stihol zapojiť do činnosti v Spolku svätého Vojtecha a spolupracoval na preklade Svätého písma – Nového zákona. 

Znovuzvolený za poslanca uhorského snemu bol opäť v roku 1910. Po vzniku Slovenskej ľudovej strany v roku 1913 na čele s Andrejom Hlinkom sa stal jej tajomníkom. 

Svojim ostrým perom vykonal veľmi veľa, povzbudzoval ľud v ťažkých dobách 1. svetovej vojny. Všímal si ženskú otázku, že ženy nahrádzali prácu mužov, ktorí boli povolaní na front, všímal si sociálnu situáciu, žiadal volebné právo pre ženy, pre vojakov na frontoch a podporu ich rodín, ako aj zdanenie bohatých v prospech postihnutých vojnou. 

Pozrite sa, odkazoval uhorským vrchnostiam, Slováci bojujú a krvácajú za Rakúsko-Uhorskú vlasť, tak im dajte školy. Prečo nemajú aspoň jedno gymnázium alebo rozšírte vyučovanie slovenčiny v ľudových školách.

Odpoveď bola z pléna, že slučku vám treba na krk a nie gymnázium, takéto pomery panovali vo vtedajšom Uhorsku.

Prejav v Uhorskom sneme19.októbra 1918 a jeho 2- hodinová reč je významnou etapou, bodkou za našim jestvovaním v Uhorsku, jednoducho vyhlásil na pôde uhorského parlamentu, že Slováci sa rozchádzajú s Uhorskom a sú zvrchovaným národom a jedine Slovenská národná rada môže konať v mene slovenského národa. Vtedy ešte neexistovala Slovenská národná rada čo mu aj vyčítali. Vo svojom prejave sa jednoznačne postavil za sebaurčovacie právo slovenského národa. Stal sa spoluautorom Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.

Patrónka Slovenska

Ferdiš Juriga, ako bolo všeobecne známe svojou aktivitou prispel ku kultu Sedembolestnej Panny Márie. Píše to v autobiografii, že odmalička chodil s matkou, rodičmi na púte do Šaštína. Dokonca tam venoval aj reliéf z karerského mramoru na oslavu Sedembolestnej Panny Márie, ktorý je v bazilike doteraz nainštalovaný.

Čo bolo zaujímavé a veľmi odvážne, že v časoch najtuhšej maďarizácie, na začiatku  20. storočia Juriga patril medzi tých, ktorí prejavovali veľkú úctu k sv. Cyrilovi a Metodovi, sv. Svoradovi a Benediktovi ale hlavne k Sedembolestnej Panne Márii ako patrónke Slovenska a Slovákov.

V tých časoch v roku 1896 uhorskí biskupi na čele s arcibiskupom Vašárim napísali vtedajšiemu pápežovi list, kde ho žiadali, aby Panna Mária bola vyhlásená za patrónku Uhorska. Pápež Lev XIII im vyhovel a vydal o tom dekrét, aby sa mohla uctievať ako Magna Domina Hungarorum, teda veľká Pani Uhrov, čo sa prekladalo ako pani Maďarov.

Mnohí slovenskí kňazi sa s tým nestotožňovali a takisto ani Ferdiš Juriga.  Ako Záhorák, vedel,  že najväčšia svätyňa Sedembolestnej je na Záhorí v Šaštíne. Zo strany uhorských úradov a cirkvi nebola táto úcta povolená, preto zorganizoval v roku 1913veľkú púť slovenských pútnikov na Velehrad, kde sa prvýkrát modlili litánie, kde odznelo: „Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenského národa, oroduj za nás“. Na pamiatku tejto púte je doteraz na jezuitskom ústave vo Velehrade pamätná tabuľa, ktorá to pripomína.

Politik v Československu

Ferdiš Juriga je osobnosť, ktorá stála pri zrode Československej republiky, a preto oprávnene sa vyjadroval k mnohým veciam, ktoré sa týkali postavenia Slovákov v období 1. čs. republiky.

V roku 1923 bol Ferdinand Juriga jedným z podpredsedov Slovenskej ľudovej strany. V roku 1925 sa opäť konali voľby, v ktorých získala na Slovensku väčšinu SĽS, už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS).
Priamoúmerne s úspechmi HSĽS však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Postupne sa Jurigova opozičná skupina v rámci HSĽS dostávala do čoraz väčších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga od začiatku výhrady. Ale neskrýval ani svoj odpor voči Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráci považoval za maďarského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po jeho obvinení zo špionáže a kvôli článku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Napokon bol Juriga z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Andreja Hlinku 14. februára 1929 z HSĽS, spolu s Tománkom, vylúčený. Ostal mu ale poslanecký mandát. Ešte v tomto roku sa pokúsil vo voľbách kandidovať s vlastnou stranou s názvom Jurigova slovenská strana ľudová, no tá nezískala žiaden mandát.

Stiahol sa z politiky, ale nie úplne z verejného života, bol veľmi aktívny v Martine v Matici slovenskej. Bol aktívny v Slovenskej lige na Slovensku, bol predsedom školskej matice Slovenskej ligy. To znamená, že to bol práve Juriga, ktorý bdel nad výstavbou slovenských škôl v prostredí, kde to Slováci potrebovali. Po 1. svetovej vojne vzniklo 80 nových obcí na južnom Slovensku, ktoré potrebovali kostol a školu, a tam sa vlastne pre nich stavali nové slovenské školy ale častokrát aj tam, kde Slováci tvorili menšinu v niektorých mestečkách, obciach, kde boli aj Maďari. 

Po strate politického vplyvu ho vylúčili z výboru Spolku sv. Vojtecha a bolo zastavené vydávanie Slovenských ľudových novín. V roku 1935 sa Juriga odhodlal a napísal Hlinkovi list, aby sa uzmierili sub specie eternitatis (pod rúškom večnosti). Oslovil ho v liste „Milý priateľu“ a o dva dni dostal kladnú odpoveď. Dohodli sa na verejnom akte uzmierenia a v novembri 1935 v Ružomberku sa objali a spolu naobedovali. No i napriek tomu sa Juriga už do politického života nevrátil. V roku 1938 sa zúčastnil pohrebu svojho veľkého politického spolupracovníka a zároveň protivníka Andreja Hlinku.

Po 2. svetovej vojne sa angažoval tak viac menej kultúrne. Blízka mu bola slovanská myšlienka a Devínske slávnosti. Tieto veľké zhromaždenia sa konali na deň sv. Cyrila a Metoda 5. júla. Na slávnostiach rečnieval aj Juriga, ale chodili tam viacerí významní politickí predstavitelia. Vplyvom nového zriadenia bol kresťanský rozmer zo slávností vytesnený. A s tým už Juriga nechcel mať nič spoločné.

Ferdinand Juriga zomrel 23. 11. 1950. Čo je zaujímavé zachoval sa jeho závet, kde píše, že by bol rád pochovaný na hrade Devín. Nesplnilo sa mu to, pochovali ho v Karlovej Vsi. Na podnet Miestneho odboru Matice slovenskej v Mani10.10.1996 preniesli jeho pozostatky do Martina na Národný cintorín. Možno práve tam je vhodné miesto na jeho posledný odpočinok.

Ferdiš Juriga ako i mnohí iní patril v bývalom spoločenskom zriadení medzi osobnosti, ktoré boli vytesňované zo slovenských dejín. Až po roku 1989 spoločnosť začala otvárať tabuizované témy, osobnosti, aké sú ich prednosti a čo všetko spravili pre národ.

Dielo:Blahozvestovanie, Skalica, 1905
        Lúčenie, Martin 1907
        Písma, ktoré počas krvavej potopy sveta napísal...1.-2., Bratislava, (1919)
        Kriminálne písma, Bratislava, 1922
        Slovenská bojovná,??, 1927
        Sedmibolestná, Trnava, 1928
        Blahozvesť vzkriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny,  Trnava, 1934
        Jubilárna blahozvesť, Trnava, 1938